Stručné dejiny obce
Stručné dejiny obce
Spišský Štiavnik je starou slovanskou obcou, ktorej dejiny sú úzko späté s miestnym cistercitským opátstvom Panny Márie, ktoré založil brat uhorského kráľa Bela IV. Koloman,medzi rokmi 1216–1223. Názov obce je odvodený od tunajšieho potoka Štiavnik t.j. kyslý potok., ktorý je v súčasnosti označovaný ako Gánovský potok.
1223-1531
Ján Vencko-štiavnický rodák a historik Spiša vo svojich dejinách Štiavnického opátstva píše, že obec bola v rámci panstva založená aj vzhľadom na svoju blízkosť ku kláštoru ako prvá po znovuzriadení kláštora po tatárskom plene z roku 1241. Podľa jeho názoru hlavný agentom t.j. šoltýsom, ktorý pritiahol ľudí potrebných pre založenie obce bol comes Hildebrand, za čo dostal od kláštora v roku 1265 ako odmenu prenájom osady Stojany za dve marky striebra ročne. Vencko bol toho názoru, že pôvodní obyvatelia obce bývali v miestach dnes označovaných dnes ako Sedliská. ( staroslovansky selo- tj. obec) Comes Hildebrand pravdepodobne týchto obyvateľov priviedol bývať k rieke Hornád, ktorý zrejme nejako upravili, aby ich až tak neohrozoval, a už v roku1294, kedy sa Štiavnik spomína prvý raz v dokumentoch, je Štiavnik už riadnou obcou s kostolom, mlynom a s krčmou. Bližšie informácie o samotnej obci počas stredoveku nemáme. Môžeme len usudzovať že obyvatelia obce sa živili poľnohospodárstvom ako sedliaci, poprípade boli v nejakej službe pre kláštor. Kláštor mal totiž bohaté rybníky ( dodnes valy týchto rybníkov vidieť popri ceste , ktorá lemuje Gánovský potok) ako aj pivovar. Súčasťou klaštora bol aj určite aj majer, z ktorého mnísi obhospodarovali svoju časť chotára. V obci bol i Panský dom na vyšnom konci. Cirkevne obec najprv patrila pod Spišský Štvrtok, následne po bola filiálkou Hranovnice. Začiatkom 16. stor . už bola samostatnou farnosťou.
1531-1848
V roku 1531 počas bojov medzi Levočou a Kežmarkom kláštor vyhorel. Na jeho mieste dal ešte do polovice 16. storočia postaviť kaštieľ jeho nový pán Hieroným Lasky, diplomat v službách kráľa Jána Zápoľského, ktorý mu okrem panstva Štiavnik daroval i mnoho iných majetkov na Spiši medzi inými i panstvom Kežmarského hradu. V nasledujúcom období obidve panstva spájal rovnaký osud . Medzitým v roku 1543 opátstvo v Spišskom Štiavniku zaniklo. Posledný opát dožil v Panskom dome v obci s tým, že na dôchodok mu boli vyčlenené Primovce. Zemepánom poddanských obci patriacich k opátstvu ( bez Teplice a Vydrníka, ktorých vlastníkom sa stala Levoča) sa stali Laskyovci. Po smrti Hieronyma Laského, prevzal panstvo jeho nedospelý syn Albert, ktorý v dospelosti nebol dobrým hospodárom a viacej energie vojenským výpravám. Koncom 16. storočia istý čas boli obce opátstva zalohované Turzovcom a Rueberovcom a roku 1579 Sebastián Thokoly. jeho syn. Štefan Thokoly (1581- 1651 ) v r. 1619 prestaval kaštiel v zásade do súčasnej podoby. Po jeho smrti roku 1651 si jeho synovia Štefan (1620-1670) a Žigmund rozdelili kežmarsko-štiavnické panstvo. Žigmund v zásade získal štiavnické panstvo, ale už bez Lučivnej a Hranovnice. Hranovnicu neskôr odkúpil o brata. Pri deľbe taktiež získal z iných majetkov Krompachy , Veľký Folkmar, Kaľavu, Vyšné a Nižné Slovinky, časť majetkov Stotinciach a Výbornej majetky v Abovskej župe a kamenný dom za hradbami v pri hornej bráne v Kežmarku. Žigmund vlastnil panstvo až do roku 1673, kým im neboli majetky skonfiškované v prospech koruny v dôsledku toho, že sa odhalila jeho účasť na Wesselenyiho sprisahania. Počas vlastníctva štátu panstvo mal v nájme barón Sivlester Joanelli a počas Thokolyho povstania si panstvo privlastnil sám Imrich Thokoly ako synovec posledného zemepána. Po porážke povstania uvedené panstvo daroval cisár Leopold I. ostrihomskému arcibiskupovi Jurajovi Sečénimu a ten v záveti odkázal panstvo jagerským jezuitom, ktorí prevzali panstvo r. 1699. Títo vlastnili panstvo s určitou prestávkou počas Rákociho povstania až do roku 1773, kedy bol jezuitský rádi zrušený a opäť panstvo pripadlo eráru. Po vzniku Spišského biskupstva roku 1776 mu boli odovzdané aj majetky bývalého štiavnického opátstva., ako dôchodok spišského biskupa. Teda zemepánom Spišského Štiavnika až do zrušenia poddanstva bol Spišské biskupstvo. Spišskí biskupi na náležite starali o tento svoj majetok, pre mnohých bol letnou rezidenciou V roku 1836 prestaval biskup Bélik tamojšiu kaplnku z kameňov letanovského kláštora.
Čo sa týka samotnej obce, táto hlavne do roku 1711 prežívala ťažké chvíle, občianska vojna po moháčskej porážke i storočie protihabsburských povstaní, nemal vplyv len na zmenu majiteľov panstva, ale i na samotný život ľudí. V tomto období boli ľudia vystavovaní nielen plieneniu vojsk, ale i neúrode , hladu, mororovým epidémiám ( 1622, 1645, 1678-9,1710), infláciám (1621 ) a iným ťažkostiam. Ako vyplýva zo súpisov zo 16. stor. v tomto období sedliaci v obci obhospodarovali pôdu 24 sedliactiev, z ktorého jedno patrilo k panskému domu. Keď v roku 1655 získali Thokoliovci svoje majetky do riadneho vlastníctva, bol spísaný v roku 1657 urbár, z ktorého vyplýva, že sedliaci už obhospodarovali 31 sedliactiev. Rozšírenie ich užívanej pôdy súvisel zrejme súvisel so zrušením a vysušením rybníkov. Lúky, z ktoré takto získal Žigmund využil na intenzívny chov dobytka a teda mohol časť majerskej pôdy prenechať sedliakom. Po prevzatí panstva erárom sedliaci opätovne užívajú pôdu vo veľkosti 24 sedliactiev Zo spisu z 1686 teda po potlačení Thokolyho povstania sedliaci boli takí zdecimovaní, že obhospodarujú iba 5 a trištvrte sedliactva. Po určitej konsolidácii na prelome storočí, kedy opustených sedliactiev je málo, prichádza ďalšia rana pre obec v podobe Rákociho povstania a hlavne moru v roku 1710, kedy zomrela väčšia polovica obyvateľov obce. Zo prvého celouhorského súpisu z roku 1715 sa dozvedáme že priemerný sedliak uživa 7 gbelov pôdy a že sedliaci spolu užívajú len 133 gbelov pôdy, čo je iba zhruba 3 sedliactva. Po skončení povstania dochádza ku konsolidácii hospodárskych pomerov. Rozloha sedliakmi užívanej pôdy sa zväčšuje s tým že poldvorový sedliak postupne hospodári na 18 neskôr na 21 uhorských jútar pôdy, aby pri uzavretí urbára panstva Štiavnik v roku 1759 poldvorový štiavnickí sedliak mal v držbe 23,25 uhorských jútar pôdy a lúk na 2 vozy sena. Samozrejme sa rozšíril i počet sedliakov. Pred spísaním tereziánskeho urbára sedliaci úživali pôdu v rozsahu 32, 5 sedliactiev s 1511, 5 uhorských jútár.
1848-1948
Po zrušení poddanstva sa sedliaci stali vlastníkmi obrábanej pôdy. V roku 1864 bola v obci vykonaná komacácia pôdy s tým , že obec mala 42,5 sedliactiev a 38 želiarstiev. Bolo zriadené urbárske združenie, ktoré malo 622 účastín pašienkov a 596 účastín lesa. V roku 1885 vybudovala sa nová budova fary a v roku 1871 nová budova školy .V roku 1882 bol založený vôbec prvý dobrovoľný hasičský spolok v okolí. Dňa 13. 4.1906 začal požiar v dôsledku ktorého vyhorela celá dedina s výnimkou krčmy a domov želiarov na Hôrke a Lyčanskom. Po požiari bola vybudovaná nová veža kostola a prebudovaná ľudová škola. Boli obnovené resp. namieste zhorených drevených domov boli postavené nové murované domy. Zlá hospodárska situácia i maďarizácia viedla k vysťahovalectvu aj Štiavniku, najmä do USA a to hlavne do mesta Youngstown v Ohio a to až tak, že kým v roku 1884 mala obec 1074 obyvateľov v roku 1910 iba 906 obyvateľov. V roku 1914 začala prvá svetová vojna, v ktorej padlo 27 štiavnických chlapcov a v ščítaní obyvateľov v roku 1921 mala obec iba 831 duší. Po jej skončení vojny a vzniku Československej republiky zaviedla sa do škol a úradov slovenčina. Spišským biskupom sa stal slovák Ján Vojtaššák, čo malo na dejiny obce značný vplyv. V kaštieli usadil rehoľu verbistov a v dome lesného majstra ženskú rehoľu služobníc Ducha Svätého. V roku 1924 bol vymaľovaný farský kostol maliarom Adamom. V rámci pozemkovej reformy boli pridelené gazdom nové role odčlenením z kaštielského majetku. Nakoľko pre výučbu boli nedostatočné priestory v rokoch 1935-37 sa vybudovala druhá školská budova, v ktorej neskôr bola zriadnená materská škôlka. V roku 1939 vznikol Slovenský štát a začala druhá svetová vojna, v ktorej za obeť padlo 8 štiavničanov. Počas tohto obdobia bol postavený v rokoch 1939-41 Urbársky dom a bola prevedená eletrifikácia obce v roku v 1943. Po skončení vojny v roku 1946 bol odhalený pamätník padlým vo vojnách, ktorý bol v roku 1977 prestavný do súčasnej podoby
1948-1989
Nástupom vlády Komunistickej strany Československa v roku 1948 došlo k postupnej a možno povedať otvorene aj k nedobrovoľnej premene obce. V roku 1950 došlo násilnej deportácii mužskej i ženskej rehole v Štiavniku. V kláštore sa neskôr zdiadil Detský domov. V kaštieli najprv Ústav baníckeho dorastu a neskôr poľnohospodárske učilište pre mentálne postihnutú mládež. Zároveň začala nútená kolektivizácia a v roku 1952 vzniklo Jednotné roľnícke družstvo. Na druhej strane v tomto období došlo aj dovybudovaniu obce. Bola postavená nová škola (roku 1967) budova obecného úradu(1956-59), budova pohostinstva s potravinami Jednota (1960-63), nový železobetóvý most cez Hornád (1973), budova Telovýchovnej jednoty ( 1980) nový detský domov (1984-87). Započala sa výstavba nového nákupného strediska. Spevnili sa staré ulice a vznikli nové ulice ako Kvetná, Lúčna , Slnečná, Hornádska a celkový počet obyvateľov vzrástol tak, že v roku 1991 bolo v Štiavniku 1774 obyvateľov.
Po 1989-
Udalosti roku 1989 opätovne nastolil slobodu a umožnili súkromnú iniciatívu občanov. To sa hlavne prejavilo v náboženskej oblasti, ktorá bola za predhádzajúceho režimu dosť tvrdo potlačovaná. V roku 1990 bola postavená súčasná budova fary a opätovne boli do kláštora uvedené služobnice Ducha svätého. Taktiež bola postavená nová budova sakristie (2000) i opravená fasáda kostola. (1993). Zmeny v celospoločenskom politickom živote sa odzrkadlili aj na činnosti našej obce predstaviteľov ktorých si teraz volia občania v slobodných voľbách. Z obecných aktivít v tohto obdobia možno spomenúť vybudovanie Domu smútku na cintoríne s prestavaním jeho oplotenia, ďalej uvedenie plynofikácie, vodovodu a položenie nového asfaltového koberca na obecných cestách. Z najčerstvejších aktivít obce treba uviesť revitalizáciu Mariánskeho námestia i autobusovej zástavky pred farou ako aj obnovu fasády školy.
Zdroje : Vencko Ján . : Dejiny štiavnického opátstva, Ružomberok 1927
Slivka Ján. : Spišský Štiavnik 1927-2007, Spišský Štiavnik 2007
Niektoré webové stránky k Spišskému Štiavniku :
www.wikipedia.org/wiki/Spissky_Stiavnik
